Ako neprísť o fotky a nervy klientov
Neprestrelný zálohovací workflow
Strata dát z fotenia. Pre fotografa snáď neexistuje horší scenár a už len pri tej predstave by ťa mal obliať studený pot. Predstav si, že musíš volať klientovi, že fotky z jeho svadby, ktorú plánoval dva roky, alebo z drahej reklamnej kampane, na ktorej robil 20-členný štáb, jednoducho nie sú.
Zlyhala pamäťová karta, padol ti disk, alebo ti niekto z auta ukradol batoh s technikou. Koniec. Reputácia v ťahu, hrozia ti obrovské finančné náhrady a s tvojím menom sa to bude ťahať ešte veľmi dlho.
Ak to s fotením myslíš naozaj vážne a berieš za svoju prácu peniaze, nemôžeš sa spoliehať na náhodu a hovoriť si, že „mne sa to stať nemôže“.
Žiadny chaos s desiatkami starých USB kľúčov a neoznačenými externými diskami pohodenými v šuplíku. Za roky praxe a stovky odovzdaných komerčných zákaziek som si vybudoval zálohovací workflow, vďaka ktorému spávam úplne kľudne. Tu je môj presný postup, od stlačenia spúšte až po odovzdanie hotového diela.
Základná poistka vzniká už na pľaci (a na kartách sa nešetrí)
Všetko to začína ešte predtým, ako vôbec urobím prvý záber. Zásadne používam fotoaparáty s dvomi slotmi na pamäťové karty. A tu robí obrovské množstvo fotografov tú najväčšiu a najhlúpejšiu chybu – na jednu kartu fotia RAW a na druhú, aby náhodou „neplýtvali miestom“, si ukladajú iba menší JPEG.
Dnes stoja pamäťové karty absolútne nič. Hlavne SD-čky. Ak mi dnes niekto povie, že potrebuje šetriť miesto na karte a nevie si kúpiť kvalitnú 128 GB alebo 256 GB pamäťovku za pár desiatok eur, tak by fakt nemal brať platené fotenia. Je to elementárny náklad na podnikanie, ktorý nestojí skoro nič, a kvalitná karta ti pri normálnom zaobchádzaní vydrží v pohode 5 až 7 rokov.
Preto na pľaci zapisujem na obe karty súbežne formát RAW + RAW. Ak by sa s jednou z kariet hocičo stalo, zlyhal by radič a jednoducho by v strede fotenia „zomrela“, stále mám v ruke plnohodnotné, surové dáta, ktoré viem stopercentne upraviť. Žiadne kompromisy v podobe komprimovaného JPEGu, z ktorého už farby a tiene poriadne nevytiahneš.
Príchod domov a prvá línia zálohy
Fyzická bezpečnosť na pľaci je jedna vec, ale to hlavné prichádza po návrate do kancelárie. Prídem z fotenia a kým si vôbec urobím kávu, vybaľujem techniku. Hneď ako prvé beriem hlavnú kartu z foťáku, sťahujem všetky dáta do počítača a samotnú kartu fyzicky odkladám bokom na stôl. Do fotoaparátu ide okamžite iná, čistá karta, pripravená na ďalší job.
V momente, keď dáta pristanú v počítači (pracujem na Macu), automaticky sa mi na pozadí spúšťa zálohovanie celého systému cez Time Machine na dedikovaný disk. V tejto sekunde, pár minút po príchode z fotenia, už mám fotky na troch fyzických miestach:
- Na primárnej karte (odložená na stole).
- Na záložnej karte (stále vo fotoaparáte alebo v puzdre v batohu).
- V samotnom počítači (a ten sa práve v reálnom čase zrkadlí do Time Machine).
Triedenie, štruktúra a vytvorenie archívu
Kým Time Machine na pozadí chrumká dáta, ja prechádzam stiahnuté fotky. Nemením len tak bezhlavo zložky a nenechávam fotky pohodené na ploche. Základom profi prístupu je štruktúra. Fotografie si správne premenujem, potriedim a rozdelím do kategórií a priečinkov (najmä ak okrem fotiek na zákazke točím aj nejaký video backstage). Všetko musí mať môj štandardný „root“ vizuál a logiku, na ktorú som roky zvyknutý.
Keď je táto štruktúra hotová a dáta sú vizuálne skontrolované, spúšťam kopírovanie na externý archívny disk. Ide o klasický, hrubý 3,5-palcový HDD s obrovskou kapacitou. Tento disk neslúži na samotnú prácu alebo strihanie, funguje čisto ako obrovská zberňa všetkého nafoteného materiálu. Tým pádom ich mám už na ďalšom fyzickom mieste.
Moje zlaté pravidlo formátovania: Až v tomto momente, keď vidím nakopírované dáta bezpečne uložené na archívnom disku, zoberiem pôvodnú primárnu kartu zo stola, naformátujem ju a vraciam späť do obehu. (Výnimkou sú veľké, niekoľkodňové reklamné produkcie – tam pre absolútnu istotu robím kópiu celej karty ešte raz na ďalší externý disk).
Počas samotnej postprodukcie a úprav, ktoré môžu trvať niekoľko dní, mám teda klientske dáta neustále:
- V mojom pracovnom počítači (odkiaľ sa mi z rýchleho SSD upravuje najlepšie).
- Na externom archívnom disku (kam na konci každého dňa prepíšem prípadné zmeny a exporty).
- V systéme Time Machine.
Odovzdanie klientovi a radikálne čistenie počítača
Akonáhle sú fotografie upravené a pripravené na odovzdanie, exportujem výsledné JPEGy a nahrávam ich klientovi na Google Drive. Mám tam zaplatený najvyšší 2 TB plán, takže v zásade tento priestor asi nikdy úplne nezaplním. Klient tam má svoje fotky k dispozícii nonstop, kedykoľvek sa k nim môže vrátiť a ja nemusím riešiť exspiráciu linkov.
A teraz prichádza ten najdôležitejší krok pre udržanie poriadku: Keď je všetko odovzdané a schválené, kompletne celú session finálne prekopírujem na môj archívny disk a z pracovného počítača ju do posledného súboru vymažem. Nenechávam si na lokálnom disku v Macu absolútne nič.
Žiadne náhľady, žiadne „keby náhodou“. Všetky originálne RAW súbory, finálne úpravy, pracovné PSDčka – to všetko je v bezpečí na archívnom disku. Vďaka tomuto prístupu mám pracovný počítač neustále čistý, rýchly a pripravený na ďalšie zákazky, bez toho, aby som bojoval s nedostatkom miesta. Ak mi o dva roky klient zavolá, že potrebuje dohľadať konkrétny starý RAW súbor pre iný formát tlače, jednoducho viem, že na archívnom disku nájdem kompletne všetko.
Keď sa tento 3,5-palcový archívny disk po čase úplne zaplní, jednoducho ho odpojím, nalepím na neho štítok s presným rozsahom dátumov (od kedy – do kedy obsahuje fotky) a s čistým svedomím ho založím do skrine.
NASká vs. Výjazdy: Systém na cestách
Možno si hovoríš: „A prečo nepoužívaš moderné NASko? To je predsa štandard.“ Mám ho v kancelárii, ale úprimne? Zistil som, že pre môj štýl práce to nie je to pravé orechové. NASko dnes používam len vtedy, keď som dlhodobo mimo Slovenska a potrebujem si robiť zálohu na diaľku. Inak som sa s ním veľmi nezžil, keďže som doma neustále limitovaný rýchlosťou internetu, čo je pri desiatkach gigabajtov dát čisté zdržiavanie.
Ak však fotím niekoľko dní na výjazde, môj systém sa mení na zdravú paranoju. Pracujem na notebooku a okrem neho mám so sebou vždy minimálne dva rýchle externé SSD disky. Večer na hoteli stiahnem fotky do notebooku a urobím dve identické kópie na oba SSD disky čisto ako zálohu.
Zásadný rozdiel oproti práci v kancelárií? Karty na výjazde zásadne nikdy nepremazávam. Radšej ich mám v puzdre hneď niekoľko a nechávam na nich originálne dáta nedotknuté, až kým sa bezpečne nevrátim domov k svojmu hlavnému systému. Pri výjazdových foteniach tak mám dáta neustále na dvoch pamäťových kartách, v notebooku a na dvoch nezávislých SSD diskoch.
Znie to zložito? Možno. Ale vybudovať si funkčný systém zálohovania nie je o technických hračkách, ale o disciplíne. Investícia do pár kariet a diskov je len smiešnym zlomkom v porovnaní s hodnotou dát a dôverou, ktorú do teba klient vložil. Nastav si svoj proces tak, aby si nad ním nemusel premýšľať, a hlavne tak, aby si vždy spával s čistou hlavou.
Peter Brichta
Volám sa Peter Brichta a som profesionálny fotograf s takmer 20-ročnými skúsenosťami v komerčnej fotografii. Počas mojej kariéry som mal možnosť spolupracovať s klientmi ako RedBull, IKEA či VÚB. Špecializujem sa na fotografovanie eventov, športových podujatí, biznis portrétov a reklamných kampaní.
Som zakladateľom LensBrothers – projektu, ktorý vznikol s cieľom priniesť profesionálne fotografické vzdelávanie, ktoré je dostupné, praktické a reflektuje reálne potreby fotografov. Verím, že kvalitný workshop alebo masterclass by mal byť nielen teoretickým sprievodcom, ale aj nástrojom, ktorý ti pomôže posunúť sa vo fotografii na vyššiu úroveň.
Najviac ma bavia výzvy, ktoré ma nútia objavovať a učiť sa nové veci. V mojich začiatkoch som sa všetko učil pokusom a omylom. Dnes chcem pomáhať iným, aby ich cesta bola jednoduchšia.