Rozhodnutia, ktoré dávajú zmysel až spätne
Niektoré rozhodnutia dávajú zmysel v momente, keď ich robíš. Rozhoduješ sa na základe toho, čo vieš v danej chvíli, čo cítiš a kam sa chceš posunúť. Snažíš sa vybrať najlepšie možné riešenie, ktoré ťa má dostať ďalej po tvojej vlastnej trajektórii.
Až časom zistíš, či ťa to rozhodnutie skutočne posunulo tam, kam si chcel. Alebo či ťa spomalilo. Prípadne odklonilo úplne iným smerom. No v tom momente, keď si sa rozhodoval, to bolo to najlepšie rozhodnutie, aké si vedel urobiť.
Keď sa dnes obzriem späť, veľa vecí by som urobil rovnako. Nie preto, že by boli správne. Ale preto, že v danom momente boli najlepším rozhodnutím, ktoré som mal k dispozícii. Boli urobené s vedomím, že chcem rásť, skúšať nové veci, posúvať svoje fotografické hranice a zistiť, kam až sa dá ísť.
Dnes si oveľa viac uvedomujem, aká tenká je hranica medzi dobrým a zlým rozhodnutím. Alebo skôr medzi momentom, keď sa ešte dá rozhodnutie zvrátiť, a bodom, keď už ideš príliš ďaleko len preto, že si sa raz rozhodol ísť tým smerom.
Testovanie techniky a vlastné štúdio
Koho by nelákalo testovať novú fototechniku každý týždeň? Mať v rukách novinky, hrať sa s nimi, skúšať ich limity. Navonok to vyzerá lákavo. Máš možnosť techniku si vyskúšať ešte predtým, než si ju kúpiš. Zistíš, či ti ten objektív naozaj pomôže. Či ti niečo dá.
Lenže čo ak sa ocitneš v bode, keď ti to viac berie než dáva?
Zrazu nerobíš fotenia pre výsledok. Robíš ich preto, aby si mal ukážkové zábery do recenzie. Fotíš presne definované scény, presne nastavené situácie, v ktorých vieš, že technika ukáže svoje technické a fyzikálne limity. Nie preto, že by si to chcel. Ale preto, že sa to od teba očakáva.
Pre koho to vlastne robíš? Pre seba? Pre klientov? Ak by to malo byť pre klientov, museli by to byť väčšie produkcie, komplexnejšie fotenia, zaujímavejšie projekty. Lenže tie nerobia dobre rýchlo nafotené portréty podľa scenára.
Ty sa chceš posúvať. Iní chcú, aby si sa posúval tiež. Ale zároveň, aby si udržiaval koleso v pohybe. A v istom bode si uvedomíš, že nerobíš to, čo chceš ty. Robíš to, čo chce niekto iný.
A pritom si sa nechcel stať fotografom práve kvôli slobode? Kvôli procesu tvorby? Kvôli možnosti ukazovať veci vlastným spôsobom?
Na čo mi je najnovší objektív a fotoaparát, keď s nimi nerobím to, čo bolo moje pôvodné „prečo“?
Navonok všetko vyzerá dobre. Testovanie techniky, vlastné fotografické štúdio, YouTube kanál. Ale ak zistíš, že to robíš len preto, aby si udržiaval systém v chode, a nerobí ťa to šťastným, kde je potom zmysel? A obzvlášť vtedy, keď to nedáva zmysel ani ekonomicky a okrem času do toho ešte aj finančne dotuješ.
Všetko sú to krásne predstavy. No na konci dňa môžu byť pre teba záťažou. A hranica medzi tým, kedy ti to robí radosť, a kedy je čas povedať si „stačilo“, je veľmi tenká.
Hranica, ktorú vidíš až spätne
Najťažšie na celom tomto procese je nájsť tú hranicu. Bod, v ktorom je ti to ešte prínosné, a bod, v ktorom to už ide proti tebe.
Každé rozhodnutie, ktoré som urobil, ma dostalo tam, kde som dnes. Aj tie, ktoré by som dnes možno urobil inak. Aj niektoré projekty, ktoré som mohol ukončiť skôr. Všetko ma to formovalo.
Zároveň ma však tieto rozhodnutia dostali veľmi blízko k vyhoreniu. Stačil by jeden deň navyše a možno by som fotenie úplne zavesil na klinec. A to kvôli rozhodnutiam, ktoré sa v danom momente ani nezdali byť zásadné.
Naozaj potrebujem testovať techniku, ktorú reálne nepoužívam na fotenie, a ešte k tomu o nej vyrábať videá? Potrebujem vlastné štúdio, ktoré ma stojí peniaze, energiu a nervy, aj keď v ňom nefotím?
Každý z týchto krokov vyzeral ako správny. Nie ako varovanie. Ak rastieš rýchlo, pôsobí to rovnako ako zdravý proces. V dnešnom svete sociálnych sietí to dokonca môže vyzerať ako pomalý rast. A tak máš pocit, že vlastne nerobíš nič zle, len ostatní idú rýchlejšie.
A práve preto tú hranicu často nevidíš. Nie preto, že by si bol naivný. Ale preto, že všetko navonok vyzerá v poriadku.
Chyby ako súčasť cesty
Každé rozhodnutie nás ovplyvní. A odpoveď na to, či bolo správne alebo nie, nepríde hneď. Niekedy ani po mesiacoch. Každé rozhodnutie potrebuje čas, aby doznelo.
LensBrothers ako vzdelávací projekt pre fotografov vznikol skôr než štúdio. A dnes v tom vidím veľký rozdiel. Pri štúdiu som mal pravidelne malé varovné signály, že niečo nie je úplne v súlade s tým, ako by som si to predstavoval. Neboli vždy hlasné. Skôr také tiché pocity, ktoré sa ťažko pomenúvajú, ale nedajú sa ignorovať.
Pri LensBrothers ten zvonček necítime. Ani ja, ani ostatní zakladajúci členovia. Nie preto, že by to bolo bez problémov. Ale preto, že dôvod, pre ktorý to robíme, máme všetci rovnaký. Chceli sme vytvoriť niečo, čo nám samým chýbalo, keď sme začínali fotografovať. Niečo, nad čím máme kontrolu my. Kde smer neurčuje niekto zvonka. Kde si tlak nastavujeme sami.
Nie sú tu očakávania dodávateľov, nájomné ani tempo, ktoré by diktovalo, ako rýchlo musíme rásť. Máme čas a priestor robiť veci tak, aby dávali zmysel nám. A predstavy, s ktorými sme do toho išli, sú medzi nami prekvapivo podobné.
To neznamená, že cesta bola jednoduchá. Bolo na nej veľa prekážok a veľa rozhodnutí, ktoré sa ukázali ako nesprávne. Práve tie nás však formovali do bodu, kde sme dnes, aj do spôsobu, akým sa rozhodujeme ďalej.
Či sú dnešné rozhodnutia správne, ukáže opäť len čas. Našou úlohou je robiť ich s čo najlepším svedomím a s vedomím, že sú správne pre nás. Niekedy to znamená vziať si na seba menej. Povedať niektorým projektom nie. A niektorým povedať nie aj vtedy, keď už fungujú.
Rovnako ako som vedel, že ukončenie testovania techniky ma psychicky odbremení, viem aj to, že pustiť niektoré veci znamená mať viac energie pre tie, ktoré mi dávajú zmysel dnes. Aspoň teraz.
Možno sa o päť rokov na tieto rozhodnutia budem pozerať úplne inak. Možno ich budem považovať za chybu. A možno za moment, ktorý ma posunul výrazne dopredu.
To dnes neviem.
A to je v poriadku.
Peter Brichta
Volám sa Peter Brichta a som profesionálny fotograf s takmer 20-ročnými skúsenosťami v komerčnej fotografii. Počas mojej kariéry som mal možnosť spolupracovať s klientmi ako RedBull, IKEA či VÚB. Špecializujem sa na fotografovanie eventov, športových podujatí, biznis portrétov a reklamných kampaní.
Som zakladateľom LensBrothers – projektu, ktorý vznikol s cieľom priniesť profesionálne fotografické vzdelávanie, ktoré je dostupné, praktické a reflektuje reálne potreby fotografov. Verím, že kvalitný workshop alebo masterclass by mal byť nielen teoretickým sprievodcom, ale aj nástrojom, ktorý ti pomôže posunúť sa vo fotografii na vyššiu úroveň.
Najviac ma bavia výzvy, ktoré ma nútia objavovať a učiť sa nové veci. V mojich začiatkoch som sa všetko učil pokusom a omylom. Dnes chcem pomáhať iným, aby ich cesta bola jednoduchšia.