Ako si vybrať monitor pre fotografa
Monitor nie je len „obrazovka“
Ak sa venuješ fotografii dlhšie než pár mesiacov, určite si už niekedy narazil na vetu typu:
„Na úpravu fotiek ti stačí akýkoľvek dobrý monitor.“
A práve v tom je problém.
Monitor je posledným článkom reťazca medzi tým, čo si nafotil, a tým, čo uvidia ostatní. Ak ti nezobrazuje farby správne, všetko ostatné je len odhad. Môžeš mať perfektnú expozíciu, dokonalý objektív aj vyvážené svetlo – ale ak monitor pridáva kontrast, presvetľuje biele tóny alebo má teplejší nádych, všetko, čo na ňom upravuješ, bude nakoniec vyzerať úplne inak.
Je to, akoby si miešal farby naslepo. Myslíš si, že máš správny odtieň, no keď to neskôr vytlačíš alebo otvoríš na inom zariadení, realita ťa rýchlo vyvedie z omylu.
Práve preto výber monitora pre fotografa nie je o tom, koľko palcov má uhlopriečku, ale o tom, ako presne dokáže zobraziť to, čo si zachytil.
Farebný priestor – čo znamená sRGB a AdobeRGB
Keď sa začneš zaujímať o monitory „pre fotografov“, narazíš na pojmy ako sRGB, AdobeRGB, DCI-P3 a rôzne percentá pokrytia. Na prvý pohľad to znie komplikovane, ale v skutočnosti ide o jednoduchú vec – farebný priestor určuje, akú veľkú časť reálnych farieb dokáže monitor zobraziť.
sRGB je najbežnejší farebný priestor – štandard pre všetko, čo sa zobrazuje na obrazovkách. Drvivá väčšina telefónov, notebookov aj webov funguje práve v sRGB.
AdobeRGB má širší rozsah farieb – dokáže zobraziť aj odtiene, ktoré sRGB nezachytí, najmä v zelených a modrých tónoch. Preto je dôležitý hlavne pri tlači alebo ak pracuješ s 16-bitovými dátami.
Lenže tu prichádza moment pravdy: ak tvoj klient pozerá fotografie na bežnom notebooku alebo mobile, nevidí AdobeRGB. Vidí ich stále v sRGB.
Preto aj ja väčšinu fotiek odovzdávam v sRGB. Nie preto, že by bol AdobeRGB zbytočný, ale preto, že 99,999 % klientov ich pozerá na obrazovkách, ktoré s týmto rozšíreným priestorom aj tak nevedia pracovať.
AdobeRGB používam iba pri špeciálnych projektoch – napríklad pri veľkoformátovej tlači alebo výstavách, kde má zmysel pracovať so širším farebným rozsahom. Vtedy má význam aj 16-bit export, lebo v ňom sa uchová viac informácií o prechodoch farieb.
Ak si hobby fotograf, pokojne začni s monitorom, ktorý má 100 % pokrytie sRGB. Dnes sa také modely dajú kúpiť aj okolo 300 €, a rozdiel oproti bežnému kancelárskemu displeju uvidíš hneď. Farby budú stabilnejšie, neutrálne a hlavne predvídateľné.
Naopak, vyhýbaj sa „marketingovým trikom“, ktoré sľubujú 125 % sRGB alebo 90 % NTSC – tieto čísla väčšinou nič neznamenajú. Dôležité je, aby výrobca jasne uviedol 100 % sRGB pokrytie a mal overený IPS panel s kvalitným spracovaním farieb.
Jas, kontrast a biely bod – prečo nie vždy viac znamená lepšie
Pri výbere monitora si väčšina ľudí automaticky povie, že čím je obraz jasnejší a kontrastnejší, tým lepšie.
Lenže pri úprave fotografií to funguje presne opačne.
Monitory, ktoré sú navrhnuté pre hranie hier alebo sledovanie filmov, majú zámerne vysoký jas (často aj viac ako 400 cd/m²) a umelo zvýšený kontrast. Vďaka tomu obraz „žije“ – čierna je hlboká, biela žiari a farby vyzerajú sýto. Lenže práve to je problém.
Ak upravuješ fotky na takomto monitore, veľmi ľahko sa stane, že tmavé časti budú v skutočnosti príliš tmavé a svetlá prepálené, pretože monitor ti realitu skresľuje.
To, čo na obrazovke vyzerá krásne, na inom zariadení zrazu pôsobí mdlé alebo nevyvážené.
Pre fotografiu je preto dôležité, aby mal monitor stabilný jas (ideálne okolo 100–120 cd/m²) a reálny kontrast v pomere okolo 1000:1. Nie viac, nie menej.
V tejto kombinácii totiž vidíš detaily v tieňoch aj vo svetlách – a to je presne to, čo potrebuješ pri postprodukcii.
Biely bod a prostredie
Rovnako dôležitý je aj white point – teda to, aký odtieň bielej monitor zobrazuje.
Štandardne sa používa hodnota D65, čo zodpovedá denného svetlu s teplotou okolo 6500 K. Ak je biela na monitore príliš teplá (žltkastá) alebo studená (modrastá), celé farebné vnímanie sa posúva.
Tu prichádza do hry aj prostredie, v ktorom pracuješ.
Ak máš pri úpravách otvorené okno a dopadá ti na stôl prirodzené svetlo, tvoj mozog si bielu prispôsobí tomu, čo vidíš v miestnosti. Vtedy aj drobný posun na monitore môže znamenať, že sa ti bude zdať fotka inak tónovaná.
Najlepšie je teda mať konštantné svetlo – tlmené, neutrálne, ideálne s teplotou okolo 5000–6500 K.
Nie, nemusíš mať štúdiovú lampu za stovky eur. Stačí obyčajná LED s nastaviteľnou teplotou, ktorá sa dá doladiť tak, aby zbytočne neovplyvňovala tvoje vnímanie farieb.
Veľkosť a rozlíšenie monitora
Veľkosť monitora je kapitola sama o sebe.
Často počujem vetu: „Kúpim si 32-palcový 4K, aby som videl viac detailov.“
Znie to logicky, ale nie vždy je to najlepšie riešenie.
Ak sedíš blízko monitora, vysoké rozlíšenie pri malej uhlopriečke (napríklad 27″ 4K) môže spôsobiť, že text aj ikony budú príliš malé.
Naopak, 24″ Full HD je už dnes skôr limitujúce – na úpravu fotiek potrebuješ viac priestoru, aby si videl nielen samotnú fotografiu, ale aj nástroje a panely v editore.
Pre fotografa je preto ideálom 27-palcový monitor s rozlíšením QHD (2560×1440) alebo 4K, ak ho vieš reálne využiť.
Pri 32″ a viac dávaj pozor na hustotu pixelov – ak sedíš príliš blízko, stratíš prirodzený prehľad o obraze.
Inými slovami: nejde o to, mať „čo najväčší“ monitor, ale taký, ktorý ti umožní pohodlne pracovať s farbami a detailmi bez únavy očí.
Krátko o kalibrácii
Kalibrácia monitora je kapitola, ktorú si zaslúži samostatný článok – a presne tak to aj spravíme.
Tu ale aspoň stručne: kalibrácia je proces, pri ktorom sa monitor prispôsobí tak, aby zobrazoval farby čo najpresnejšie podľa definovaného štandardu.
Existujú dva spôsoby – softvérová kalibrácia, ktorá upravuje farby cez ovládač systému, a hardvérová kalibrácia, ktorá priamo mení správanie monitora na úrovni interných LUT tabuliek.
Softvérová je lacnejšia a dostupná pre väčšinu monitorov, hardvérová je presnejšia, ale dostupná len pre profesionálne modely.
Aj keby si nemal špeciálnu sondu, oplatí sa aspoň vizuálne doladiť bielu a jas. Každý monitor sa časom mení – a to, čo vyzeralo správne pred rokom, dnes už môže byť mimo reality.
Pre koho je aký monitor vhodný
Ak sa foteniu venuješ profesionálne, kvalitný monitor nie je luxus. Je to základná pracovná pomôcka.
Bez neho vlastne nevidíš realitu – len to, čo ti monitor dovolí vidieť.
Ak máš lacný panel s nízkym pokrytím farieb, tvoje úpravy sú vždy len odhad. Fotku, ktorú považuješ za dokonale vyváženú, si klient otvorí na svojom monitore a zrazu sú z neutrálnej pleti červenkasté tóny, z jemnej oblohy neónová modrá. A to nie preto, že by si spravil chybu, ale preto, že si ju nevidel správne už pri úpravách.
Každý, kto sa fotením živí, by mal mať monitor so 100 % sRGB pokrytím, ideálne aj s vysokým AdobeRGB (90 %+), stabilným jasom a možnosťou kalibrácie.
To je minimum, ktoré by sa malo považovať za štandard – nie nadštandard.
Ak si hobby fotograf, hľadaj aspoň monitor, ktorý garantuje 100 % sRGB pokrytie. Taký model sa dnes dá kúpiť aj okolo 300 eur, a rozdiel oproti bežnému displeju uvidíš okamžite.
Nebudeš síce pracovať s AdobeRGB, ale tvoje úpravy budú konečne konzistentné a to je pre každého, kto sa chce zlepšovať, najdôležitejšie.
Rozdiel nie je len v kvalite obrazu, ale v istote.
Keď upravujem fotografiu, viem, že farby, ktoré vidím, sú reálne.
A keď ich odovzdám klientovi, nečaká ma žiadne nepríjemné prekvapenie.
Monitor je možno tá najpodceňovanejšia súčasť fotografickej výbavy.
Mnohí fotografi investujú tisíce do objektívov a tiel, no potom sedia pred displejom, ktorý im celé úsilie pokazí.
A pritom práve monitor rozhoduje o tom, ako tvoje fotografie nakoniec vyzerajú.
Investovať do dobrého monitora nie je o prestíži, ale o pokoji v duši.
O tom, že sa môžeš spoľahnúť na to, čo vidíš.
Ak si to vezmeš z opačnej strany, Fotíš pre klienta, ktorý má obyčajný monitor, a ty pracuješ na kalibrovanom, presnom paneli stále máš výhodu.
Vidíš realitu, on len jej interpretáciu.